|
EurotopShop.sk - bankovky z celého sveta Chilli Style - móda pre mladých
|
Menová reforma v roku 1919 Prvá svetová vojna zapríčinila v menovej oblasti prenikavé znehodnocovanie národných mien. Podľa miery účasti jednotlivých štátov na vojnových operáciách sa odvíjal aj ich rast zadĺženosti. V roku 1914 bol štátny dlh najdôležitejších krajín sveta 44,1 mld. zlatých dolárov, ale v roku 1919 to už bolo 246,5 mld. zlatých dolárov. Znehodnocovanie postihlo prakticky všetky európske meny a vo väčšine európskych štátov spôsobilo hlbokú infláciu. Inflačný proces v niektorých krajinách smeroval k úplnému menovému rozvratu. Menová odluka a s ňou spojená menová reforma boli nevyhnutným východiskovým opatrením pre budovanie samostatnej meny nového štátu a stabilizačným prvkom pre celé hospodárstvo. Rozdiel medzi pojmami menová odluka a menová reforma spočíva v tom, že menová odluka je jednostranný akt vedúci k rýchlemu osamostatneniu meny, pričom môže byť dobrovoľná alebo nanútená. Menová reforma je zásadnou úpravou národnej sústavy peňazí, ktorá zahrňuje: názov peňažnej jednotky, jej druhy a štruktúru; vzťah k drahým kovom; je meradlom cien, s čím je spojená menová parita a menový kurz; pravidlá emisie a obehu peňazí. Rakúsko-Uhorsko počas vojny prestalo uplatňovať zásady svojej menovej politiky, ktorá zaväzovala ceduľovú banku dodržiavať plné krytie meny, z toho 40 % zlatom. Rovnako sa počas vojny porušovalo ustanovenie, podľa ktorého ceduľová banka nesmela požičiavať štátu peniaze. Takáto menová politika bola nevyhnutná, pokiaľ monarchia financovala vedenie vojny, čo však viedlo k výraznejšej inflačnej emisii obeživa. Po bezpodmienečnej kapitulácii Rakúsko-Uhorska prevzal v Prahe moc Národný výbor československý, ktorý 28. októbra 1918 svojím prvým zákonom vyhlásil Česko-Slovenskú republiku. 30. októbra sa k novému štátu prihlásila aj slovenská politická reprezentácia. Cesta od vyhlásenia k normálne fungujúcemu štátu nebola jednoduchá. Komplikovaná situácia bola najmä na Slovensku. Autori Martinskej deklarácie agitovali za novovzniknutý štát a slovenské obyvateľstvo sa spontánne prihlásilo k česko-slovenskému štátu. Po celom Slovensku vznikali národné výbory a ozbrojené národné gardy. Slovensko však stále ovládala bývalá administratíva, vojsko a žandárstvo. Zánikom Rakúsko-Uhorska nastáva menová odluka a vznik samostatnej meny, ktorú charakterizovala koruna česko-slovenská. Ihneď po vzniku nového štátu nebolo možné okamžite uskutočniť menovú reformu, pretože neboli stanovené pevné štátne hranice. Bolo nevyhnutné vytvoriť najmä ekonomické základy fungovania nového štátu, a preto prvým krokom bola menová odluka, ktorej cieľom bolo odpútanie sa od ekonomických väzieb na rakúsko-uhorskú monarchiu. Menová odluka sa neskôr pretransformovala do menovej reformy, ktorej cieľom bola náprava rozvrátených peňažných pomerov. Touto úlohou bol poverený prvý minister financií novovzniknutého štátneho útvaru Alois Rašín, pre ktorého bola koncepcia menovej reformy, jej príprava a realizácia srdcovou záležitosťou. Ďalšou osobnosťou pri realizácii menovej odluky a kolkovacej akcii bol Viliam Pospíšil ako jeden z najbližších Rašínových spolupracovníkov a prvý guvernér Národnej banky česko-slovenskej. Mladý štát zdedil menu v stave
rozsiahlej inflácie. Zlatý poklad Rakúsko-uhorskej banky predstavoval k 23. júlu
1914 hodnotu 1 589 miliónov K. a obeh bankoviek v roku 1914 činil 2 129 miliónov
K. Obiehajúce bankovky boli kryté zlatom iba na 74 %. K 26. októbru 1918 sa V prvých dňoch samostatností však hospodárstvo novej republiky trpelo citeľným nedostatkom peňazí. Príčin bolo viacero: Rakúsko-uhorská banka prestala hneď po vyhlásení samostatnosti vykonávať funkciu ceduľovej banky pre ČSR. Ďalej prestala fungovať i viedenská Poštová sporiteľňa a poštové úrady odmietali miesto nej vyplácať hotovosti. Obyvateľstvo tezaurovalo peniaze. Nedostatkom peňazí trpel i štát, ktorý potreboval peniaze na platy svojich úradníkov a podniky, ktoré potrebovali finančné prostriedky na mzdy. Bezhotovostné platby prakticky neexistovali a väčšina platieb sa vykonávala v hotovosti. Finančný výbor Národného zhromaždenia videl východisko z tejto situácie v tlači náhradných platidiel. Zákonom č. 94/1918 z 19. novembra sa zaviedli obchodné platidlá. Obchodné poukážky mala vydávať Zemská banka kráľovstva českého. Ich vytlačenie mali zaobstarať tlačiarne Haasa a Národná politika v Prahe. Avšak ešte pred ich tlačou sa zmenili ekonomické podmienky. Menovej reforme predchádzala zmluva uzatvorená medzi predsedníctvom Národného výboru česko-slovenského a bankami z 8. novembra 1918 o štátnej Pôžičke národnej slobody vo výške 1 miliardy K na krytie výdajov štátu, vo forme 4 % štátnych dlhopisov splatných počas 4 rokov po vydaní, ktorá mala pokryť počiatočné výdavky nového štátu. Táto pôžička však bola vypísaná iba do výšky 500 miliónov K. Ku koncu decembra 1918 sa začali dovtedy platné bankovky hromadiť v bankách. Obchodné úvery vytlačilo platenie v hotovosti, sporiteľne prijímali vklady len veľmi neochotne. Rakúsko-uhorská banka pod tlakom novej maďarskej a rakúskej vlády začala zaplavovať naše územie novým obeživom bez riadneho krytia. Bolo potrebné vykonať účinné kroky, ktoré by zabránili vydávaniu nekrytých platidiel. Pre ďalší hospodársky rozvoj sa ako nevyhnutný krok začalo črtať vytvorenie vlastnej meny. Dôvody boli dva. Prvý bol politický - samostatná mena bola a stále je znakom nezávislosti štátu a jeho politickej suverenity. Druhý bol ekonomický - pre ekonomický rozvoj bolo potrebné odpútať sa od vojnou poškodeného hospodárstva monarchie a od jej meny. Peniaze tejto meny, ktoré obiehali vo všetkých nástupníckych štátoch Rakúsko - Uhorska, prenikali aj na územie ČSR a negovali akékoľvek snahy o konsolidáciu trhu a ekonomiky vôbec. Vo februári a marci 1919 bol realizovaný celý rad opatrení, ktorými bola česko-slovenská mena de facto i de iure uznaná. Za počiatok česko-slovenskej meny sa považuje okolkovanie bankoviek Rakúsko-uhorskej banky. Dňa 25. februára 1919 sa uskutočnilo rozhodujúce zasadnutie Revolučného národného zhromaždenia, na ktorom bol schválený zákon č. 84/1919 Zb., ktorým sa minister financií zmocňuje, aby nariadením vykonal okolkovanie bankoviek a súpis majetku na uloženie majetkovej dávky. Alois Rašín pri zdôvodňovaní zákona č. 84/1919 Zb. spomenul, že na verejnosti prevládali dva smery riešenia menovej otázky. Jeden smer žiadal devalváciu meny a druhý smer postupné zlepšovanie meny, ktorým sa minister financií splnomocňuje, aby vykonal nariadením okolkovanie bankoviek a súpis majetku za účelom uloženia majetkovej dávky. Na základe tohto zákona sa zavádzala na území vzniknutého územného celku vlastná česko-slovenská mena. Minister financií bol poverený, aby vykonal okolkovanie bankoviek rakúsko-uhorským kolkom, rovnajúcim sa 1 % ich menovitej hodnoty, aby niektoré druhy bankoviek z okolkovania vylúčil, časť bankoviek (najviac však 50 %) stiahol z obehu a stiahnuté bankovky prehlásil za štátnu jednopercentnú zúročiteľnú pôžičku, ktorá bola zo strany veriteľa nevypovedateľná, ale zo strany štátu hocikedy splatná. Na štátne výdaje bola nepoužiteľná, neprevoditeľná, nezastaviteľná a nezbaviteľná. Minister financií bol ďalej splnomocnený, aby zakázal Rakúsko-uhorskej banke ďalšie rozmnožovanie žírových účtov. Všetky rakúske a uhorské vojnové pôžičky, ako aj pokladničné poukážky Rakúsko-uhorskej banky boli spísané a okolkované. Pri vojnových pôžičkách sa vyberal poplatok 40 halierov za kus a pokladničné poukážky sa úročili 0,5 % z ich menovitej hodnoty. Vklady jednotlivcov na vkladových listoch boli nevypovedateľnými pohľadávkami voči štátu a premlčanými sa stali za 30 rokov. Boli úročené každý rok 1 %. Všetky podniky a právnické osoby mali povinnosť k 1. marcu 1919 zostaviť likvidačnú bilanciu. Bankovky Rakúsko-uhorskej banky, ktoré do vzniku Česko-slovenskej republiky v roku 1918 (ďalej len ČSR) obiehali na jej území, sa museli okolkovať kolkom, ktorého hodnota sa rovnala jednému percentu ich nominálnej hodnoty. Kolkovaniu podliehali bankovky hodnoty 10, 20, 50, 100 a 1 000 K. Bankovky v hodnotách 25 a 200 K sa nekolkovali, ale prijímali na výmenu. Bankovky v hodnote 1 K a 2 K neboli kolkované a zostali v obehu. Na tisícovky bol 10-korunový kolok priamo vytlačený a na bankovky ostatných hodnôt sa kolky lepili. Na okolkovanie sa prijímalo akékoľvek množstvo bankoviek, ale v skutočnosti sa vydávalo v pomere k dodaným bankovkám len 50 % okolkovaných bankoviek. Bankovky sa kolkovali v dňoch 3. až 9. marca (vrátane) 1919. Na Slovensku sa kolkovanie skončilo 12. marca. Okolkovanými bankovkami sa muselo platiť už od 3. marca. Neokolkované bankovky stratili platnosť 10. marca 1919. V pôvodnom množstve sa kolkovali hotovosti štátnych pokladní a čiastky potrebné na výplaty miezd. Celkom bolo predložených na okolkovanie 7,2 miliardy korún, z toho prináležalo súkromným osobám 5,2 miliardy. Okolkovaných a vrátených korún do obehu bolo 4,7 miliardy. Touto menovou reformou sa osamostatnil peňažný obeh v Československu a vytvorila sa možnosť vytvárania vlastnej peňažnej politiky najmä smerom k zvyšovaniu kúpnej sily koruny až na jej predvojnovú úroveň. Na zabezpečenie dokonalého a úplného vykonania okolkovania bankoviek boli od 26. februára do 9. marca 1919 uzatvorené hranice pre akúkoľvek dopravu osôb a tovaru. Výnimočne bol povolený prechod cez hranice iba vyslancom cudzích štátov bez prehliadky. Telesnej prehliadke sa museli podrobiť kuriéri, lekári, pôrodné babičky, ako aj osoby obstarávajúce prenášanie liekov. Súčasne v termíne od 1. marca do 9. marca 1919 sa pozastavilo prijímanie všetkých poštových poukážok, sporiteľných vkladov, cenných papierov, balíkov s bankovkami. Súbežne s kolkovaním peňazí bol vykonaný súpis hnuteľného a nehnuteľného majetku, cenných papierov a vkladov. Stal sa podkladom pre dávku z majetku a predpokladalo sa, že štát získa výnos vo výške 20 až 25 miliárd korún. Tento predpoklad sa však nesplnil a do konca roku 1937 bol výnos z dane iba 6,2 miliardy korún.12 Minister financií Alois Rašín neskôr uviedol, že pri kolkovaní bolo ako nútená štátna pôžička zadržaných 2 134 miliónov korún, zo žírových účtov a pokladničných poukážok 647 miliónov korún a dodatočnou výplatou na pričlenených územiach ďalších 316 miliónov korún. V obehu zostalo za 6 988 miliónov K nekrytých bankoviek prehlásených po okolkovaní za štátovky. Pre menovú
oblasť, ako aj pre záväznú úpravu peňažného obehu v ČSR mal dôležitý význam
zákon č. 187/1919 Zb. z. a n. z 10. apríla o úprave obehu a správy platidiel v
ČSR. Tento zákon priznával do vydania nových platidiel zákonný obeh len
okolkovaným bankovkám (okrem 1 K a 2 K, ktoré sa nekolkovali). Súčasne
ustanovil, že záväzky znejúce na koruny rakúsko-uhorskej meny sú splatné na
území ČSR v Kč a to v pomere 1:1. Tento prepočítací pomer znamenal, že pri
deflačnej línii menovej politiky vzniklo zhodnotenie všetkých pohľadávok
veriteľov na úkor dlžníkov, ktorými boli vo veľkej miere ľudia vyčerpaní vojnou,
ako aj priemysel vo vzťahu k bankovým inštitúciám. Ďalej sa tu stanovilo, že
okolkované bankovky a drobné neokolkované bankovky sa majú postupne vymeniť za
čsl. štátovky, ktoré mali tvoriť časť štátovkového dlhu česko-slovenského štátu.
V zákone sa ustanovilo, akú výšku a štruktúru môže dosahovať úhrnná suma
platidiel s núteným obehom: Všetky bankovky, ktoré by presahovali stanovenú sumu, museli mať bankové krytie, t. j. smeli byť emitované len na základe eskontu zmeniek, lombardu cenných papierov alebo krytia valutami, devízami a drahými kovmi. Obmedzením obeživa sa znížil nepružný štátovkový blok a vytvorili sa podmienky na dopĺňanie obeživa a jeho sťahovanie z obehu podľa potrieb národného hospodárstva. Z hľadiska hospodárskej politiky sa menová reforma využila ako účinný nástroj konkurenčného boja čsl. buržoázie proti nemeckej a maďarskej buržoázii. Pri realizácii menových opatrení sa rozpútal tvrdý konkurenčný boj medzi skupinami česko-slovenského finančného kapitálu. Tento boj, ktorý poznačil aj menovú odluku tým, že jej dal deflačné zameranie, podstatnou mierou ovplyvnil menový vývoj, ale aj národné hospodárstvo. Falošné kolky Súbežne so začiatkom kolkovacej akcie sa začali v obehu objavovať aj falošné kolky, ktoré sa líšili od pravých kresbou, farbou alebo kvalitou papiera. Zistené prípady sa hneď oznamovali súdom, ktoré začali trestné konanie. Skúmali sa druhy falzifikátov a zisťoval sa ich pôvod, aby sa mohli vykonať ochranné opatrenia. Falšovaniu pomáhalo aj to, že pravé kolky neboli po technickej stránke dokonale zvládnuté. Naopak falošné kolky boli často zhotovené neporovnateľne zdatnejšie. Zistilo sa, že väčšina falošných kolkov pochádzala z cudziny. K tomu vykonávateľov zvádzal kurzový rozdiel medzi valutou česko-slovenskou a valutou zo susedných štátov. Malo to však politické dôvody, ktoré sa snažili zdiskreditovať a poškodiť menu mladého štátu uvádzaním falošných okolkovaných bankoviek do obehu. Pretože sa falšovanie kolkov nebezpečne rozširovalo, boli sprísnené tresty za tieto činy v trestnom zákone. Podozrivé kolky sa ihneď skúmali v skúšobniach, ale kým sa o tom dozvedela verejnosť, značná časť takýchto bankoviek sa dostala do obehu. Ďalším dôvodom na úspešné falšovanie kolkov bola aj nedostatočná znalosť úradníkov pri rozlišovaní kolkov. Úradníci daňového úradu v Starej Vsi 17. októbra 1919 písali plebiscitnému komisárovi v Spišskej Belej, že majú ukrutný zmätok kvôli falošným kolkom a že nik sa nevyzná, ktorý kolok je dobrý a ktorý falošný. Súčasne uvádzajú, že z berného úradu v Košiciach dostali neokolkované bankovky a kolky. Kolky sami lepili na bankovky, ktoré vydávali ľuďom. Pri platení na pošte takto okolkovanými bankovkami sa zistilo, že kolky sú falošné. Upozornili, že tunajšie obyvateľstvo je veľmi nespokojné a nedôveruje kolkovaným peniazom, a preto žiadali 1,5-miliónovú dotáciu v nových štátovkách. Na základe tohto listu župan Spišskej župy listom č. 1 003/1919 z 21. októbra oznamuje ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska, že sa sám presvedčil, že v Spišskej Starej Vsi a na okolí, teda v oblasti plebiscitu, je stav neudržateľný a to z dôvodu nedôvery v okolkované bankovky. Upozorňuje, že ľud je nebezpečne roztrpčený, najmä keď četníctvo zabavuje všetky bankovky považované za falošné. Podporuje žiadosť úradníkov berného úradu a žiada, aby bola na územie vyslaná komisia znalcov, ktorá by navrhovanú výmenu bankoviek za nové štátovky vykonala. Súčasne dal prísľub, že na výmennej akcii sa aj on osobne zúčastní.Ministerstvo financií vydalo a 20. januára 1921 rozposlalo vyhlášku o odovzdávaní bankoviek s falošnými kolkami poštovým riaditeľstvám v Prahe, Pardubiciach, Brne, Opave, Bratislave, Košiciach a Užhorode. Súčasne upozornilo daňové úrady, že v blízkej dobe im budú doručované z poštových úradov zásielky bankoviek s falošnými kolkami, ktoré pošty prijímali v dňoch 9.-11. marca 1921 (I/253). Na základe tejto akcie sa podľa zoznamu krajinského finančného úradu v Bratislave prevzalo viac ako 10 miliónov takýchto bankoviek. Všetky bankovky s falošnými kolkami sa odovzdali Ústrednej štátnej pokladni v Prahe. Dňa 15. marca 1921 (č. 8 032/21) bol vydaný výnos ministerstva spravodlivosti, ktorý nariaďoval všetkým súdom, aby bankovky s falošnými kolkami, zadržanými z dôvodu trestného konania, zaslali na Bankový úrad ministerstva financií (ďalej BÚMF). Celú záležitosť s falošnými kolkami uzatváral výnos ministerstva financií z 31. augusta 1921 (88999/20410/21 :IIA/4a), ktorý nariaďoval všetkým štátnym úradom zadržiavajúcim bankovky s falošnými kolkami odoslať ich Ústrednej štátnej pokladni. Na základe týchto opatrení boli bankovky s
falošnými kolkami sústredené nasledovne: Zdroj: Mária Kačkovičová - Historický zborník 13 |
